sireny
2. 2. 2008
Sirény
10.06.2007
Krásavice či ohavy?
Keď sa povie siréna automaticky sa nám vybaví nádherná zlatovláska, prípadne striebrovláska so zelenými očami, zvodným pupkom a dlhým šupinatým chvostom. Ich meno vychádza z latinského siren, ktoré má pôvod v gréckom seiren, zo slova seira, puto, struna, pripomínajúce „strhujúcu“ moc sirén. Z gréckej mytológie sa dozvedáme, že dcéry riečneho boha Acheola a múzy tanca Terpsichory neboli pôvabné vodné víly, ale obludy so ženskou hlavou a vtáčím telom, ktoré krásne spievali, ako naznačujú aj ich mená Aglaiofona (Jasnohláska), Molpa (Śtebotačka), Peisinoa (Švitorka), Telxepeia (Džavotačka). A keďže boli na svoje hlasy náramne pyšné, vyzvali na súboj bohyne umenia. Múzy súťaž v speve prehrali a v návale urazenej samoľúbosti ich premenili na ohavné polovtáky. Zdesené sirény odleteli na skalnatý ostrov neďaleko Charybdy a Skylly, kde sladkým spevom lákali na skaly námorníkov, a potom ich hrdúsili a vyciciavali im krv. Podľa inej legendy, ktorú oživil Ovidius v premenách, ich vraj bohyňa Afrodita veľkodušne vybavila krídlami, lebo sa odmietli oddať pôžitkárskym bohom a dokázali si uchovať panenstvo.
V ďalšej verzii boli pôvodne vodnými nymfami a družkami bohyne Persefony, ktorá vyrastala v ich spoločnosti. Keď ju Hádes uniesol do podsvetného kráľovstva, žalostne nariekali a všade ju hľadali. Po márnom úsilí sa odsťahovali za more, kde si vylievali zlosť na náhodných zablúdilcoch. Z mytologických hrdinov sa k ostrovu sirén priblížili argonauti, keď unikali so zlatým rúnom z Klochidy. Pred istou záhubou ich zachránil Orfeus, ktorý hravo prekonal spev zvodkýň. Odyseus vracajúci sa z Tróje zalial svojim námorníkom uši voskom a sám sa dal priviazať k lodnému sťažňu. V antickom Grécku teda sirény, ktoré si vyslúžili prezývku Múzy podsvetia, symbolizovali podsvetné duše vábiace námorníkov svojimi ľúbeznými hlasmi, no rozhodne nie krásou. Podobu neodolateľných „rybích žien“ s bohatým vlasmi nadobudli v čase, keď sa v Európe rozšírilo kresťanstvo s rybou ako typickým symbolom. Krásavice s dlhým šupinatým chvostom paradoxne stelesňovali nehanebné pokušiteľky a zlodejky duší. V období renesancie opäť stratili punc zmyselnosti a premenili sa na spanilé rusalky. Na jednej strane symbolizovali záhadné ničiteľky lodí, na druhej strane dobrotivé ochrankyne námorníkov, ktorí si starostlivo ukrývali vo vreckách talizmany s ich podobizňou.
Z hľadiska slovanskej démonologie predstavovali mladé vodné a lesné víly s dlhými rozpustenými vlasmi v bielych šatách, respektíve ich zdrapoch, ktoré sa rady kúpali v horských bystrinách, dievčatá, ktoré skončili pozemskú púť skôr, než sa stihli vydať. Zvyčajne žili veselým životom a lahodným spevom obveseľovali osamelých ľudí. Ak sa im však priplietol do cesty mládenec, ľúbezným hlasom ho zvábili do kola a utancovali na smrť.
Východní Slovania rozoznávali aj rusalky, stelesnené duše nepokrstených detí, ktoré matky utopili alebo zahrdúsili a dievčat čo si sami siahli na život. zdržiavali s na pustých miestach, v hlbinách či na brehoch riek, zamotávali rybárom siete, prelamovali hrádze, rúcali mosty a kolísali sa na konároch stromov. Kráľovnou zakarpatskoukrajinských rusaliek bola Diva, dcéra bohatého cára, ktorú utopila zlá macocha. Zlatovláska s očami jasnejšími ako slnce a telom belším ako ľaliový kvet očarila mladého cároviča, ktorý ju nasledoval ako tieň. Bez váhania skočil za ňou a ona ho vtiahla do svojho podvodného paláca. Mytológie mnohých národov sa hemžia sirénami, ktoré strašili námorníkov a rybárov v zátokách riek.
V 15. storočí verilo v existenciu sirén veľa ľudí čo dokazujú množstvá dobových výpovedí. Na obraze holandského maliara Hieronyma Boscha Záhrada pozemských rozkoší sa vyníma ako symbol telesnej lásky a zmyselnosti v spoločnosti morského rytiera, ktorý úplne podľahol jej zvodom. Oveľa častejšie sa však objavuje ako osamotené, nepochopená morská panna. Z lodného denníka Krištofa Kolumba sa dozvedáme: „keď mal admirál na dohľad Rio de Oro, zočil tri sirény, ktoré sa náhle vynorili z hlbín. Zrejme ho načisto omráčili, lebo utrúsil, že si ich predstavoval celkom inak...“ Začiatkom 16. storočia priviezol osobný lekár Karola V. z Amsterdamu a Antverp pozoruhodné sošky ladných tvarov, nad ktorými sa rozplývali všetci dvorania, v 19. storočí zas dovážali japonský a čínsky rybári falošné sirény ako atrakciu. Jedna z najslávnejších sirén Fejé je od roku 1842 vystavená v Barnovom múzeu na Brodwayi.
Dnešnú podobu zlatovlasého rybieho dievčatka získala od dánskeho rozprávkara. H. Ch. Andersen zmenil zvodnú pokušiteľku na symbol čistoty a nevinnosti. Malá morská panna zachráni život princovi, podstúpi množstvo prekážok aby si získala princovu lásku a napokon po jeho svadbe s inou sa zmení na morskú penu. Nezávideniahodný osud.
Dnešní vedci sa domnievajú že možno lamantíny boli v mýtoch pokladané za sirény. Napokon aj zoologický názov radu sirénotvarých, do ktorého patria spolu s dugongmi, vychádzal z mýtov. Lamntíny sú veľké 2 – 3 metre a poznáme ich aj pod názvom „morské kravy“. Majú hladké telo ukončené masívnou hlavou a vydávajú melodické zvuky, ktoré sa v legendách pripisovali sirénam. Navyše samice majú vyvinuté dva prsné svaly, ktoré ľahko mohli pripomínať ženské prsia. Žijú v prímorských riekach Spojených štátov, no nájdeme ich aj na pobreží západnej Afriky. Dugongy sa vyskytujú skôr v Indickom oceáne a na severe Austrálie. Dnes týmto zvieratám hrozí vyhynutie.
Komentáře
Přehled komentářů
Zatím nebyl vložen žádný komentář